top of page
  • mmelkova9

Outsider vo vlastnom dome – s čím bojujú nevlastné mamy


V poslednej dobe som sa rozprávala s viacerými nevlastnými mamami o tom, ako sa cítia vo svojej role. Na internete nájdete mnoho dobrých článkov (aj medzi mojimi), čo sa od nevlastných mám čaká – zajímavé, je ich oveľa viac ako článkov o nevlastných otcoch.

„Dobrá“ nevlastná mama bezvýhradne prijíma deti partnera, je im oporou, stará sa o ne a vytvára im pocit domova. Zároveň ale pozná svoje miesto a „nemontuje sa“ do rozhodovania o deťoch, prenecháva to na biologických rodičoch. Je nad vecou a neberie veci osobne.

O čom sa už málo píše sú pocity osamelosti, bezmoci, zlyhania a nepatričnosti, s ktorými sa často musia vysporiadať. Prečo o tom píšem?

Pre nevlastné mamy, pretože na tieto pocity sa nedá pripraviť, ak ste v tejto role predtým neboli. Treba ich proste prijať – neriešiť, či ich mať môžem alebo nie. Máme ich všetky, je to v poriadku.

Pre biologické mamy, aby ste trošku lepšie pochopili, s čím sa nevlastné mamy boria a nesúdili ich, ak zrovna niektoré situácie vo vašich očiach nezvládajú na 100%.

Poďme sa pozrieť na tie najčastejšie pocity.


Pocit outsidera. Nevlastné mamy sa často cítia vyčlenené z určitých oblastí života detí i partnera. Na jednej strane sa od nich očakáva, že bude deti brať ako svoje vlastné, ale v realite to znamená, že sa o ne stará, varí, učí sa s nimi, vytvára domácku atmosféru – je to taký ďalší rodič. Avšak už nemôže napríklad ísť na vianočnú besiedku (ak s tým biologická mama nesúhlasí), rodičovské, je často vyčlenená z rozhovorov o výchove detí. Je to velmi zlý pocit, byť vyčlenený z najbližšej rodiny. Živo si pamätám, aká nešťastná som bola, keď môj partner šiel s deťmi a ich mamou osláviť koniec školského roka do cukrárne a ja som tam ísť nemohla. Alebo, keď mali deti narodeniny a všetci si dali pizzu u detí doma – bezo mňa. Je to také schizofrenické – snaž sa k nim správať ako k svojim, ale zase nie moc.


Pocit, že nemá žiadne rozhodovacie právo. Respektíve, že niekto iný riadi váš život – od rozhodnutia, čo budete mať na večeru až po to, kedy a kam pôjdete na dovolenku. Často máme pocit, že MUSÍME akceptovať všetky rozhodnutia biologickej mamy, partnera, detí – všetci sú akoby dôležitejší ako my. Napíšem to velkým písmom: V RODINE SME VŠETCI ROVNOCENNÍ, AJ MôJ NÁZOR MÁ VÁHU! Akurát si už vyberám vojny, v ktorých sa oplatí bojovať.


Pocit neistoty. Môžem po deťoch vyžadovať dodržiavanie hraníc alebo im povedať, že sa mi niečo nepáči? Čo keď ma nebudú mať rady alebo čo ak ma môj partner opustí, lebo s deťmi nemám lepší vzťah? Som dosť dobrá vo svojej role? Nevráti sa môj partner k exmanželke, keď budeme mať krízu? Oni majú spolu deti, to znamená sú určitým spôsobom navždy spojení. My deti spolu nemáme, takže náš vzťah je menej dôležitý?

Všetky tieto otázky som si kládla v podstate vždy, keď tu boli deti alebo sme sa s partnerom pohádali. Opravujem minulý čas – občas si ich stále kladiem. Dlhý čas som chodila na terapiu, aby som sa tejto neistoty vedela zbaviť a mohla byť sama sebou. Čo mi pomohlo, bolo uvedomenie, čo to vlastne je – strach z opustenia a zlyhania. A s tým sa už dá pracovať.


Pocity zlyhania. Pocit zlyhania bol môj každodenný kamarát. Keď som zrovna nemala náladu na desiate kolo monopolov s deťmi. Keď som zvýšila hlas – oprávnene alebo neoprávnene, lebo som bola uťahaná z práce a odrobinka na gauči ma priviedla do zúrivosti. Keď sme sa pohádali s partnerom a bola som triedny nepriateľ, lebo mal pocit, že kritizujem jeho deti alebo jeho výchovu.

Trvalo mi asi 10 rokov si dovoliť zlyhať (šialené, nie?). Bez strachu, že nebudem dosť dobrá. S dôverou, že môžem byť taká, aká som a je to v poriadku. Nie je dôležité, či chybu spravím, ale či ju dokážem priznať, napraviť a ospravedlniť sa. V konečnom dôsledku dokážem lepšie pochopiť, keď zlyhá niekto iný. A havne je to aj pre deti oveľa lepší vzor – zlyhať je ľudské, nemusím sa toho báť, stále ma majú radi.

K týmto pocitom sa často pridávajú ešte pocity žiarlivosti (na deti alebo exmanželku), pocit „tej druhej“ (veď takmer všetky udalosti už partner žažil s prvou manželkou – prvý spoločný byt, dieťa, svadba), pocity zranenia (napríklad ak exmanželka používa tie najvyberanejšie výrazy v súvislosti s vami a vlastne vás nikdy nevidela).


Všetky tieto pocity sú úplne normálne. Nie sme superhrdinky, kľudne si ich dovoľme mať.

Akurát sa s nimi naučme pracovať. Porozumieť, čo v nás vyvolávajú (alebo čo vyvoláva ich), aké emócie), strach, hnev, pocity viny.

Strach: čoho sa vlastne bojím? Opustenia, zlyhania, neznámej situácie, odsúdenia? Prestanem niekedy pociťovať strach – pravdepodobne nie, strach je prirodzený nám všetkým, avšak môžem sa naučiť, ako sa ním nenechať paralyzovať.

Hnev: na čo alebo na koho sa hnevám? A prečo? Niekedy sa hnevám na situáciu, na niečo, čo neviem zmeniť, ale ešte neviem akceptovať. Hnev sa neoplatí potláčať, ale naučiť sa ho spracovať (my máme boxovací mech v pivnici 😊) a vyjadriť (verbálne, gestom).

Vina: nevlastné mamy sa často cítia vinné, keď nemajú s deťmi blizky vzťah, ale zároveň sa môžu cítiť vinné, ak ho majú príliš blízky (veď ako sa bude cítiť ich biologická mama). Vina je neproduktívna, viac pomáha sa zamerať na riešenie problému.


Vysporiadať sa so všetkými týmito pocitmi a emóciami, dokázať od nich odstúpiť a nebrať veci osobne je fuška. Ale dobrá správa je, že vám to neskutočne pomôže vo všetkých oblastiach života – v práci, doma, v ostatných vzťahoch.


Vlastne by som chcela poďakovať mojim nevlastným deťom, partnerovi i za všetky konflikty, lebo ma naučili lepšie zvládať vlastné pocity, naučila som sa akceptovať čo, čo neviem zmeniť a pracovať na tom, čo zmeniť viem.

Samozrejme, stále sa mi podarí parádny záchvat hnevu nad omrvinkou na gauči. Ale už to viem riešiť – netrieskam si hlavu o stenu, nebojím sa opustenia, ale ospravedlním sa a nabudúce to zvládnem lepšie.


Držím palce! A keby ste potrebovali pomôcť, napíšte.


139 views

Comments


bottom of page