top of page
  • mmelkova9

Prečo tým svojim deťom už konečne niečo nepovieš?

„Tvoje deti opäť nechali na stole špinavé taniere. Prečo im už konečne niečo nepovieš?“ Alebo: „Nevidíš, aký je ten Tvoj syn drzý? Prečo mu to večne toleruješ?“ „Stále ich správanie len prehliadaš a ospravedlňuješ ich.“

Sú vám tieto myšlienky povedomé? Mne určite. 😊 A nielen myšlienky, aj reálne frľanie a rozčuľovanie sa nad tým, prečo môj partner konečne nezasiahne. Premýšľam, či bol vôbec nejaký víkend, keď som nemala potrebu mu dohovárať a veľmi ma rozčuľovalo, že nič neurobil.


Poznáte to také:

Dieťa povie vlastnému alebo nevlastnému rodičovi, že ho má na háku.

Reakcia biologického rodiča: „Ja som to nepočul“

Deti si po sebe opäť neupratali a doma je neporiadok (žiadalo by sa mi povedať bordel).

Reakcia biologického rodiča: žiadna.

Deti porušilo viacero pravidiel domácnosti.

Reakcia biologického rodiča: žiadna.

Deti sa vykašlali na domáce úlohy.

Reakcia biologického rodiča: žiadna.

 

Človeka (rozumej nevlastného rodiča) ide roztrhnúť. Čo je partner slepý, že správanie detí nevidí? Alebo slabý? Prečo nechá tie deti robiť si čo chcú? Čo z nich vyrastie? Rozmaznaní a nevychovaní dospelí, ktorí sa o seba nebudú vedieť postarať. Prípadne ma ešte prepadne hnev, že všetci sú dôležitejší ako ja a na mojom názore nikomu nezáleží. Deti vždy vyhrajú.

Prečo len partner nedá na moje slová, ja to predsa vidím lepšie.


Niečo podobné pravdepodobne prežíval aj môj partner, keď ma sledoval pri výchove mojej biologickej dcéry. Obaja máme v živej pamäti historku spred 10 rokov, keď ma moja dcéra poprosila, aby som jej podala zo skrine kufor a nešla preňho sama. Ja som sa samozrejme zdvihla a šla jej ho priniesť.  Zazneli podobné slová o tom, čo z nej vyrastie.


Nakoniec sme obaja boli takí vystresovaní, kedy ten druhý začne zase s vetou: „Prečo tým svojim deťom už konečne niečo nepovieš?“, že sme si čas s deťmi vlasne ani neužili. Mali sme pocit, že ten druhý sleduje každú našu výchovnú chybu a s radosťou nám ju oplieska o hlavu. Trochu sa musím priznať, že ja som asi frflala viac.


Premýšľala som, prečo máme občas tendenciu nevidieť si to povestné brvno vo vlastnom oku (moja výchova), ale smietku v oku partnera (jeho výchova) zbadáme hneď? Čo keby sme sa pre zmenu snažili partnerovi porozumieť, prečo je preňho ťažké byť dôslednejší?

Napadajú ma dve odpovede: pocit viny biologického rodiča voči deťom a ľútosť, ktorá nás núti im niečo kompenzovať.


Pozrime sa najprv trochu viac na pocity viny. Rozpad tej pôvodnej rodiny (nukleárnej rodiny, kde sú obaja rodičia biologickí) je veľmi náročný. Každý rodič má v určitej miere pocit viny voči deťom – rozbil som rodinu, nebola som schopná zachrániť rodinu, možno som sa mal/a viac snažiť, aby sme zostali spolu. Čo ak si kôli rozvodu deti ponesú následky do vlastných vzťahov? Pocit viny je veľmi nepríjemný a hovorí nám, že sme niečo pokazili, nezvládli, spôsobili a mali by sme to napraviť, ospravedlniť sa alebo sa dokonca hanbiť. Najradšej by sme sa ho hneď zbavili. Každý z nás však potrebuje iný čas, aby sa s ním vysporiadal.


Ako sa teda vysporiadať s pocitom viny? V prvom rade si uvedomiť, kedy konám z pocitu viny. Kde to cítim, keď ma prevalcuje vina? Ja mám napríklad vždy potrebu sa akoby skrčiť, aby ma nebolo vidno. Inak, dosť z toho bolí chrbát.


Pomáha aj pripomenúť si, že situácia sa už stala. V minulosti. Nevieme ju vymazať, ani sa vrátiť späť a reagovať inak. Ako sa hovorí, po bitke je každý generál – možno teraz by sme to už riešili inak, ale vtedy sme konali najlepšie, ako sme vedeli. Sústreďme sa teda na to, aby sme sa poučili a v novej rodine nerobili tie isté chyby ako predtým.


Ďalšia častá emócia je ľútosť – „Deti si už dosť vytrpeli, nebudem ich naháňať ešte s umývačkou riadu“. „Majú to aj tak náročné, stále pendlujú medzi domácnosťami – nech majú u nás len pozitívne zážitky, nebudem ich napomínať“.


Do určitej miery áno – je super, keď majú deti pozitívne zážitky. Na druhú stranu môžu počuť toto: „Sme nejakí poznamenaní alebo to nezvládneme, preto nám všetko dovolia.“ Alebo „Ja som stred sveta a všetci by sa mi mali prispôsobovať“.


Deti potrebujú hranice, cítia sa medzi nimi bezpečnejšie. Keď vidia, že mama/otec sú tí, ktorí „tomu velia“, môžu zostať deťmi a dôverovať, že zvládnu aj náročné situácie. Ak na základe pocitu viny alebo ľútosti deťom všetko dovolíme, rozhodne im to nepridá na zdravom sebavedomí. Zároveň sú rodičia vzormi pre ich ďalšie vzťahy – chceli by ste, aby si vaša dcéra / syn dokázali dať zdravé hranice v partnerskom (ale i pracovnom alebo inom) vzťahu? Najprv im to ukážte!


A jedna rada pre nevlastného rodiča. Nikto nepozná magickú formulku na dokonalú výchovu. Ja môžem mať iný názor ako Ty, ale kto má pravdu? Všetci robíme chyby a všetky deti si odnesú aj niektoré negatívne vzory do života. V zošívanej i nukleárnej rodine.

Namiesto frfľania skúste partnera podporiť. Neznamená to, že ho nikdy neupozorníme na niektoré veci, ale povedzme to raz. Prípadne sa vopred opýtajme, či partner chce počuť našu spätnú väzbu. A nezabudnite – spätná väzba má byť o správa



ní, nie o človeku. Ako inak znie, keď poviem: „Nepáčilo sa mi, keď tvoje dieťa nechalo tanier na stole.“ oproti „To tvoje dieťa je také lenivé, stále necháva tie taniere na stole.“


A ešte jedna rada pre biologického rodiča. Váš partner môže byť cenným pomocníkom pri výchove. Vidí situáciu s odstupom, má v nej menej emócií a pomôže vám vidieť to, čo si možno neuvedomujete.


Výchove zdar!

P.S. nezabudnite sledovať novinky na FB stránke 

12 views
bottom of page