Viac ako mesiac som nenapísala žiaden článok. Takmer každý deň som si povedala, že sa do toho pustím, ale žiadna inšpirácia neprichádzala. Cítila som proste len veľkú únavu a mentálne vyhorenie. Poznáte to? Keď vám každý a všetko lezie na nervy, neumytý riad vo vás vyvoláva hysterický záchvat a urobiť večeru je pomaly nadľudský výkon.
Našťastie už dokážem rozoznať príznaky prichádzajúceho vyhorenia. A viem, že jediné, čo by som mala urobiť, je vziať si pár dní voľna a oddýchnuť si. Tak sme využili štátne sviatky a vyrazili na výlet do Chorvátska. Tentokrát bez detí, len s oboma psami (pribudla nám do rodiny brabantíčka Sofia – zatiaľ v dočasnej starostlivosti). Okrem toho, že som konečne videla úžasné Plitvické jazerá, som sa vrátila ako vymenený človek.
Do fázy vyhorenia sa dostáva veľmi veľa nevlastných rodičov. Zvládať celú komplexitu vlastných i nevlastných detí, kalendáre s termínmi, komunikáciu s expartnermi, domácnosť, prácu – stačí mi to len písať a pociťujem únavu.
Ako spoznáte, že do nej smerujete? Okrem obrovskej fyzickej únavy sa väčšinou dostaví aj emocionálne vyčerpanie. Pocit, že nemáte kontrolu nad svojim životom, že ste v pasci a neviete ako z nej von. Ruku v ruke s únavou prichádzajú výčitky a pocity zlyhania, že nezvládate bežné situácie, kričíte po deťoch (to predsa robia len zlé macochy, nie?).
Spomínam si na obdobie pred pár rokmi. Kúpili sme dom, zrekonštruovali ho a začali spolu všetci bývať. Na začiatku to bolo fajn, snažila som sa, aby sa všetci dobre cítili - ale po čase som začala byť unavená. Mala som náročnú prácu (manažér vo veľkej korporácii) a cez víkend som si nemohla oddýchnuť, pretože dom s 3 deťmi je všetko, len nie pokojný. Navariť, upratať, vymyslieť program, znovu navariť a znovu upratať. A potom je pondelok a idete do práce. Samozrejme všetko musí byť dokonalé, aby ma deti mali radi, aby ich mama videla, že sa majú u nás dobre. Ako škrečok v koliesku – neviete ho zastaviť, ani z neho vystúpiť.
Vtedy som ešte nerozumela, čo sa so mnou deje, ale postupne som sa prestala tešiť na víkendy s partnerovými deťmi, začala som ich doslova nenávidieť. Už od utorka som sa hrozila štvrtkového večera, kedy mali prísť. Začala som byť nervózna, vytáčali ma maličkosti (napríklad taká omrvinka na stole ma rozpálila do biela). Deti len prekvapene pozerali, kam sa podela tá milá Majka a kedy prišla táto vynervovaná pani. Na konci som sa zavrela do spálne a odmietala vyjsť. Potom som mala šialené pocity zlyhania, čo viedlo k ešte väčšiemu stresu a únave. Začarovaný kruh. Dopadlo to tak, že sme sa s partnerom dohodli na inej forme bývania – keď mal deti, býval s nimi v jeho byte. Deti som nevidela snáď vyše roka.
Ak ste v podobnej situácii, v prvom rade: ZASTAVTE SA!
Zastaviť sa znamená urobiť si čas sám / sama pre seba a všímať si signály, ktoré vám telo alebo mozog vysiela: únava, nervozita, pocity bezmoci, nezvládanie bežných situácií, nezáujem o aktivity, ktoré vás predtým bavili.
Rozoznanie signálov vyhorenia je prvým krokom, ako sa mu vyhnúť.
ZVÁŽTE, ČO JE DôLEŽITÉ
Naozaj potrebujete riešiť túto situáciu? Alebo bude lepšie, ak ju vyrieši váš partner/ka a vy to proste necháte tak?
Napríklad diskusie na tému „ja zeleninu jesť nebudem“ by som už teraz úplne vypustila a nechala na partnerovi, nech to rieši s deťmi on. Ušetrila by som si kopec stresu, zbytočných diskusií a ušetrenú energiu by som využila na kľudnú reakciu na omrvinku na stole 😊.
Nie že by mi to bolo jedno, ale stále zvažujem, kde viem priniesť nejakú hodnotu a kde iba zbytočne miniem energiu.
Stále mám na pamäti životné krédo môjho otca: Život je otázka priorít.
POŽIADAJTE O POMOC
Táto časť platí hlavne pre nevlastné mamy, lebo máme tendenciu všetko zvládať samy. Starostlivosť o domácnosť, učenie sa s deťmi, prácu, desiate, výchovu detí. Z nejakého dôvodu majú ženy väčší problém povedať nie ako muži. Výsledkom je obrovský zoznam povinností, ktorý si nosíme v hlave a každá ďalšia položka zvádza ku výkriku: „Už dosť!“
Požiadajte o pomoc, partnera i deti. Určite je lepšie v kľude povedať: „prosím Ťa, urobíš dnes večeru Ty, fakt som unavená“ ako naštvane vynadať „Ty mi nikdy nepomáhaš“.
Stavím sa, že prvá formulácia sa stretne s väčším pochopením.
Ešte jedna vec – nikto nie sme dokonalý a je to ok. Keď nebudete mať vypucovaný dom alebo navarenú teplú večeru, vôbec nič sa nestane!
Ani keď partner alebo deti neumyjú podlahu presne podla vašich predstáv. Nevadí, hlavne že je umytá.
ZAMYSLITE SA, ČO JE NAOZAJSTNÝ DôVOD VÁŠHO HNEVU
Niekedy to, čo nás rozčúli (napríklad ponožka na zemi) nie je skutočný dôvod, prečo sme nahnevaní. Možno je to nedostatok ocenenia od partnera alebo potreba, aby sa nás pred deťmi zastal. Keď nakričíte na deti pre ponožku na zemi, potreba, aby sa vás partner zastal zostane aj tak nenaplnená. Skúste sa na pár minút zastaviť a zamyslieť, čo je naozajstný spúšťač hnevu alebo stresu a sústrediť sa na to.
OBČAS PROSTE VYPNITE
Ak ste už naozaj unavení, sústreďte sa na získanie energie. Chodte si skôr ľahnúť, alebo naopak zostaňte ráno dlhšie v posteli (ideálne aj s raňajkami, ktoré vám donesie partner / ka, lebo ich o to požiadate).
Ktoré aktivity vám dodávajú energiu? Joga, kino, drink s kamošmi, prechádzka v lese...
Verte mi, vaša rodina sa nezrúti, ak si doprajete pol dňa pre seba, aby ste si oddýchla/oddýchol. Naopak sa môže zrútiť, ak budete stále k dispozícii, ale večne vystresovaný a nervózny alebo v depresii.
Niekde som našla výborný citát od Banksyho: Ak ste unavení, naučte sa oddychovať, nie to vzdať. Platí to rozhodne o zošívaných rodinách.
Všetko dobré!