top of page
  • mmelkova9

„Partnerova ex je šialená“ alebo „Tá jeho nová je úplne hrozná“.






„Partnerova ex je šialená, vôbec sa s ňou nedá na ničom dohodnúť“. „Tá jeho nová je hrozná ... (domysli si podstatné meno)“.


Tieto vety často počúvam z úst svojich klientov. A najleme si čistého vína – kto z nás, biologických i nevlastných rodičov, v určitom momente nevyriekol, alebo si aspon nepomyslel niečo podobné? Ja sa úprimne hlásim a takmer by som sa stavila, že partnerovej ex a novej partnerke môjho exmanžela to preletelo hlavou tiež.


Poznámka: Tento článok je napísaný z pohľadu ženy, pretože mi je to bližšie, ale týka sa oboch pohlaví rovnako. A nevzťahuje sa na manipulatívnych partnerov, článok k nim nájdete TU.


Premýšlala som, čím to je? Prečo si mnohokrát navzájom hádžeme polená pod nohy, namiesto aby sme spolupracovali? Prečo ako biologické mamy máme potrebu odsúdiť tie nevlastné, hoci sme ich často ani osobne nestretli? A my, nevlastné mamy, prečo máme takú potrebu hodnotiť partnerove ex?


Sme predsa všetci súčasťou života našich detí a viac by im pomohlo, keby sme sa podporovali. Čím viac dospelých ľudí, ktorí majú deti radi, tým lepšie.


Napadá ma jedna odpoveď – STRACH. Strach si predstavujem ako takého tvora, ktorý sedí v našom mozgu a neustále nám posiela správy o nedostatku a prípadných útokoch. Vlastne nás ochraňuje pred nástrahami sveta, hroziacim nebezpečenstvom. V minulosti (a do určitej miery i dnes) to bol skvelý pomocník, veď nebezpečenstvo naozaj hrozilo za každým kríkom. Dnes ho už možno tak veľmi nepotrebujeme, ale on akoby nevedel prestať vysielať. Strach začína väčšinu správ „Čo, ak....“.


„Čo ak moje deti budú mať radšej nevlastnú mamu“?

„Čo ak ma partnerove deti neprijmú a on sa so mnou rozíde?“

„Čo ak deti nebudú ku mne chcieť chodiť, lebo sa im nepáčia pravidlá?“

„Čo ak ma tatova nová partnerka nebude mať rada?“

„Čo ak nebudem mať dosť peňazí, aby sme sa uživili.“

"Čo ak nebudem nikdy lepšia/lepší ako prvá žena / muž?"


Sú vám tieto otázky známe alebo napadli vás ešte nejaké podobné? Väčšina sa nikdy nestane, ale čo ak....


Premýšľam, ako naše strachy ovplyvňujú našu komunikáciou a náš vzťah k biologickému / nevlastnému rodičovi alebo partnerovi, či deťom. Ako by sme asi reagovali, keby sme toho malého, večne vysielajúceho tvora v hlave nemali. Je usilovný, nevieme ho nejak jednoducho vypnúť. Vieme sa s ním však naučiť žiť a pracovať, aby naše myšlienky neovládal.


Pripájam malú pomôcku. Nedávno sa mi do rúk dostali 4 otázky od Byron Katie, americkej spisovateľky a autorky diela „The work“, ktorá učí prácu s našimi myšlienkami. Lebo ako sama hovorí: „Myšlienka je neškodná, kým jej neuveríme“.


Otázky sú vytvorené tak, aby nám pomohli lepšie chápať, čo nám naše myšlienky spôsobuje a ako to ovplyvňuje naše konanie. Napríklad už v úvode spomenutá veta: „Partnerova ex je úplne šialená“.

Je ten výrok pravdivý, vždy a za každých okolností? 

Čo to so mnou robí, keď si túto vetu hovorím? 

Ako by som sa správala (kto by som bola) bez myšlienky „Partnerova ex je úplne šialená“?


A aj my, biologické mamy si skúsme položiť rovnaké otázky na výrok: „Tá jeho nová je hrozná“. Je to naozaj tak, vždy a za každých okolností? Alebo je to skôr moje myslenie, ktoré ma vedie k presvedčeniu, že nová partnerka je zlá macocha?


Možno je naozaj ex šialená a nová partnerka hrozná. Ale kým k tomu dospejeme, nadýchnime sa, nalejme si pohár vína (nakoniec vo víne je pravda) a poďme do toho cvičenia. Položme si 4 otázky a otočme svoje výroky naopak. Pracovný zošiť k cvičeniu nájdete nižšie, aj s ukážkami odpovedí.


pracovny_list_byrne
.pdf
Download PDF • 198KB

Prečo? Sami pre seba, aby sme mali kľud v duši. Čo ak myšlienky o „tej druhej“ nám vlastne nastavujú zrkadlo. Čo nemáme rady na biologickej / nevlastnej mame, hovoríme možno sebe.


Ale hlavne pre deti. Potrebujú vidieť, že ich najbližší ľudia spolu dokážu vychádzať a nemusia si vyberať medzi mamou a nevlastnou mamou (alebo otcom).


Prajem všetko dobré!


P.S. nezabudnite sledovať novinky na FB stránke 

91 views
bottom of page