„Iniciatívny blbec horší ako triedny nepriateľ.“ Tento slogan s obľubou používal môj otec vždy, keď sa niekto hrnul do akcie bez toho, aby pomohol riešeniu situácie.
Ako iniciatívny blbec som sa cítila v role nevlastného rodiča často (a určite aj môj partner). Poznáte to? Keď v dobrej viere chcete pomôcť riešiť výchovný problém (alebo čokolvek ohľadne nevlastných detí alebo expartnerov) a vyjdete z toho ako úplný hlupák? A ešte sa s partnerom dobre pohádate, lebo on má pocit, že pochybujete o jeho rodičovských schopnostiach a deti na Vás pozerajú ako na Drakulu? Veď som chcela pomôcť, dala som do toho toľko času a energie a namiesto ocenenia mám pocit vyčerpania, nedocenenia a veľkú chuť sa na všetko vykašlať.
Ak máte tento pocit príliš často a príliš dlho, možno je načase zamyslieť sa, či je vaša intervencia skutočne potrebná a pomáha riešeniu. Samozrejme, že chceme, aby sa partnerove deti mali dobre a vyrástli z nich spokojní dospelí. Ale ak naša snaha nie je vítaná ani ocenená, možno treba urobiť ten obávaný krok späť a získať odstup. Tu vás asi napadli dve otázky – prečo obávaný a čo to znamená v realite?
Začnime tou druhou otázkou. Krok späť znamená nechať určité veci (ako výchovu a disciplinovanie detí alebo vzťahy s expartnermi) na biologických rodičov a takzvane sa do toho nemotať. Napríklad, ak nevlastné dieťa predvedie parádny hysterický záchvat, končiaci tresknutím dverí – namiesto okamžitej konfrontácie s dieťaťom si skúste sadnúť na gauč a nechajte na partnerovi, aby to vyriešil ako najlepšie vie.
A prečo obávaný? Preto, že mnoho z nás sa obáva reakcie partnera a okolia. Nerobí to zo mňa zlého nevlastného rodiča, ak sa nebudem toľko zapájať do výchovy detí?
Nerobí. Získať odstup neznamená odpojiť sa od detí a nemať s nimi žiaden vzťah, ale odstúpiť od niektorých konfliktných oblastí, kde neprinášam žiadnu pridanú hodnotu. Nechať to na biologických rodičoch nám naopak, umožní byť viac v pohode a sústrediť sa na budovanie vzťahu s nevlastnými deťmi. A ako viete, nevyhorený nevlastný rodič je lepší nevlastný rodič (článok TU).
Kedy potrebujete prehodnotiť svoju rolu a zapojenie do výchovy? Spozornite, ak:
- ste fakt vyčerpaní a blízko vyhorenia
- začínate mať negatívny vzťah k deťom, alebo fakt veľký hnev
- deti sú v totálnom strese, keď ste spolu
- rúca sa vám sebavedomie a svoju hodnotu ako osoby meriate kvalitou vzťahu k deťom
- nemáte energiu na budovanie partnerského vzťahu
- vám partner povie, že nechce, aby ste sa do výchovy zapájal /a.
Chcem ísť do toho! Ale ako? Možno začnime tým, ako to nerobiť. Napríklad povedať partnerovi, že jeho deti sú vám ukradnuté a nech sa o ne stará sám. Alebo ešte horšie, nepovedať vôbec nič a proste sa prestať o deťoch a s deťmi baviť.
Ako teda na to?
Zamyslite sa, od čoho presne potrebujete odstúpiť – čo vám odčerpáva najviac energie. Je to zodpovednosť za výchovu detí (napríklad škola, vedenie k samostatnosti, zodpovednosti atď) alebo komunikácia s druhým biologickým rodičom (napríklad zapojenie sa do súdnych sporov alebo iných konfliktov), prípadne disciplinovanie detí.
Komunikujte so svojim partnerom – vysvetlite mu, čo sa s vami deje, prečo s týmto prichádzate a ako si predstavujete svoju rolu a angažovanosť v budúcnosti. Napríklad takto: „Veľmi chcem mať dobrý vzťah s Tvojím synom (nazvime ho Janko). V poslednej dobe pozorujem, že keď je zodpovednosť za Jankove úlohy a prípravu do školy na mne a ja mu to neustále musím pripomínať, vzbudzuje to vo mne hnev a nedokážem s ním mnohokrát komunikovať. Som z toho neuveriteľne unavená a obávam sa, že to ovplyvní náš vzťah do budúcnosti. Potrebovala by som, aby si si školu zobral na starosti Ty a ja sa mohla sústrediť na iné aktivity s Jankom. Šlo by to?“
Samozrejme si vypočujte partnerov názor, prípadne nájdite riešenie, ktoré bude schodné pre vás oboch a aj deti.
Tieto diskusie nie sú jednoduché, skúste nájsť chvíľu, keď ste obaja v kľude a zvoliť spolupracujúci, neobviňujúci spôsob. Hovorte o svojich pocitoch, čo sa s vami deje a hlavne s rešpektom voči partnerovi i deťom.
Komunikujte s deťmi – najlepšie spolu s partnerom a vysvetlite im, čo sa mení. Napríklad Jankovi, že odteraz si s ním bude robiť úlohy ocko, pretože.... Nezabudnite na svoj vlastný čas s deťmi pri aktivitách, ktoré sú pre vás ok. Môže to byť čokolvek – pečenie vianočky, šport, len tak sa rozprávať, prechádzka so psom, divadlo, spoločenské hry. Čokoľvek. Aby deti cítili, že z niektorých aktivít sa síce stiahnete, ale stále budete mať niečo spoločné.
Skúste nechať dôveru a zodpovednosť s výchovou na svojom partnerovi, vy ho len podporujte.
Zmeniť pohľad na svoju rolu je skutočne náročné. Pozorovať, že Janko si neumyl zuby a vy proste nezasiahnete a necháte to na partnerovi. Alebo že má v izbe neporiadok a necháte to tak. Človeka až zdvíha zo stoličky 😊 Kým sa z nej zdvihnete, skúste sa sám seba spýtať:
- požiadal vás partner, aby ste mu s ňou pomohli?
- ovplyvňuje iných členov rodiny?
- je tam riziko zranenia alebo ublíženia?
- prekračuje dieťa jasne definované hranice?
Ak je odpoveď na niektorú z otázok áno, potom zvážte, že sa do situácie zapojíte. V opačnom prípade zostaňte sedieť.
Nakoniec, dvere na izbe sa dajú vždy zatvoriť.
Prajem všetko dobré!
A ak potrebujete pomôcť, ozvite sa_