S touto otázkou sa na mňa v poslednej dobe obrátilo viacero rodičov. Úplne chápem ich paniku a strach, že o svoje dieťa prídu. Veď je to predsa moje dieťatko. Pre biologického rodiča je to veľmi ťažká situácia. Len keď o tom premýšľam, mám stiahnutý žalúdok. Hlavne, ak rodič nechápe, čo sa deje. Väčšine rodičov v hlave prebleskne myšlienka, že druhý rodič dieťa manipuluje proti mne. Kým ale prídeme k takémuto záveru, zastavme sa.
V prvom rade je dôležité pochopiť, čo sa deje – prečo zrazu moje dieťa ku mne nechce chodiť? Dôvodov môže byť mnoho a nie každý musí nutne znamenať problém vo vašom vzťahu s dieťaťom.
Priklad: Janko ma už viackrát poprosil, že by bol radšej u mamy na víkend. Minule sa chcel vrátiť domov o dva dni skôr, lebo mal akciu s kamarátmi. Keď spolu telefonujeme, normálne spolu hovoríme, viem, čo robí a ako sa mu darí.
Čo sa môže diať:
dieťa nechce prísť, lebo by prišlo o program s kamarátmi alebo rodinou,
zrovna sa mu nechce „pendlovať“ medzi dvoma domovmi a potrebuje chvíľu byť vo svojej izbe (hlavne rodičia teenagerov asi rozumejú),
nejaký čas potrebuje viac druhého rodiča (s vekom sa potreby detí vyvíjajú a menia).
V tomto prípade nepanikárte a na nejaký čas skúste dať dieťaťu priestor. Ak máte dobré vzťahy s druhým biologickým rodičom, porozprávajte sa o tom, prípadne skúste nájsť iné usporiadanie, ktoré vyhovuje meniacim sa potrebám dieťaťa. Moja dcéra sa napríklad rozhodla, že by chcela nejaký čas žiť u svojho otca. Proste chce s ním a svojou sestrou tráviť viac času. Neskáčem od radosti po strop, ale neznamená to ohrozenie nášho vzťahu - pre ňu je to dobré.
Príklad: Anička ku nám nechce chodiť a keď už príde, stále na mne visí alebo robí scény, ak jej nevenujem pozornosť. Problémy začali, keď sme s novým partnerom a jeho deťmi začali spolu žiť a spôsobuje to v našej rodine veľké napätie a hádky.
Čo sa môže diať:
dieťa si nevie zvyknúť na zmenu dynamiky, menej času s biologickým rodičom. Doteraz bolo najdôležitejšou osobou pre svojho rodiča a zrazu má „konkurenciu“ v podobe nového partnera a jeho detí. Čo s tým: Každá zmena je pre dieťa stres, ktorý musí zvládnuť. Spoločné bývanie s ďalším človekom (prípadne ďalšími deťmi) je teda zmena obrovská. Deti na ňu treba dobre pripraviť – rozprávať sa s nimi, ako to bude v novej domácnosti vyzerať, nechať ich povedať ich predstavy a hlavne ich uistiť, že náš vzťah k nim sa nezmenil, že ich máme stále rovnako radi. Nielen deti – aj my ako rodičia sa potrebujeme pripraviť a vedieť zvládnuť náročné situácie. Viac som k tomu písala v článku Kto sedí na sedadle spolujazdca.
Nevie si zvyknúť na pravidlá novej domácnosti. Môžu byť striktnejšie ako predtým a nechápe, prečo to tak musí byť. Čo s tým: pravidlá a hranice v novej rodine bývajú častou rozbuškou. Musíme rešpektovať a brať do úvahy potreby viacerých ľudí / pravidiel, ako kým rodič žil so svojim dieťaťom sám. Pre dieťa to môže byť šok. Mamy i otcovia sa často boja, že ak budú v dodržiavaní hraníc dôslední, dieťa k nim nebude chcieť chodiť. A v úplnej panike, ak sa to naozaj stane. Pre deti sú ale pravidlá dobré, jasné (a predvídateľné) hranice vnímajú ako bezpečie. Háčik je v tom, dobre im to odkomunikovať a neskončiť na bojisku – kto vyhrá. Nedávano som na této tému počula úžasný podcast s psychologičkou Zuzanou Vaškovou – TU. Tip: dohodnite sa, ktoré pravidlá sú naozaj dôležité a cez ktoré nejde vlak. Zvyšné berte s ľahkosťou, svet sa nezrúti.
necíti sa u vás vítané a prijaté. Čo s tým: majte pozitívne rituály, ktoré dieťaťu uľahčia striedanie domácností – napríklad filmový večer v prvý deň, keď k nám prídu.
Dôvodov môže byť viac – vyčleňte si čas len pre vás a porozprávajte sa s dieťaťom, čo sa deje. Tip: skúste len počúvať a nehodnotiť, čo dieťa hovorí. Nezačnite mu vysvetľovať, že to tak vnímať nemôže, prípadne vybuchnúť v hneve. Viem, že sa to veľmi ľahko povie a ťažšie urobí – dieťa sa však môže zaseknúť a nič sa nedozviete. Ak vám to fakt nejde, môže pomôcť dobrý detský psychológ, ktorý má techniky na odhalenie problému a poradí vám, ako na to.
Príklad: Ondrej k nám chodil rád, ale zrazu zmenil správanie. Nechce so mnou hovoriť, chodí k nám len z donútenia. Všetko na mne je zlé a často sa na mňa hnevá bez zjavnej príčiny (alebo má iracionálne dôvody – nemám Ťa rád, lebo zle varíš). Občas akoby ma až nenávidel alebo sa ma bál. Hovorí slová, ktoré nie sú primerané jeho veku (napríklad: „Aj tak som Ti ukradnutý a opustíš ma ako mamu/tatu“).
V tomto prípade môže ísť naozaj o ovplyvňovanie dieťaťa druhým rodičom, ktorý sa snaží o odcudzenie a narušenie vášho vzťahu. Je to obrovská téma, náročná pre všetkých – rodiča, nevlastného rodiča a hlavne dieťa. Základné informácie som už písala v článku o Manipulatívnom rodičovi. Veľmi odporúčam spojiť sa s odborníkmi, napríklad Rada pre práva dieťaťa (https://www.pravadeti.sk/) a dohodnúť si stretnutie. Pomôžu vám vyriešiť vašu konkrétnu situáciu.
Rada pre nevlastného rodiča. Snažte sa pochopiť, že pre partnera je to naozaj veľmi ťažká situácia – strach, že o svoje dieťa príde je obrovský a niekedy môže až paralyzovať. A občas proste nezvládne dieťa disciplinovať a trvať na dodržiavaní pravidiel. Ako teda na to?
- nesnažte sa prevziať rolu strážcu pravidiel do vlastných rúk – môže to veľmi narušiť váš vzťah s dieťaťom i partnerom. Ani neviete, ako rýchlo sa triedny nepriateľ stane z vás.
- pochopte svoje emócie - máte v sebe hnev? Na koho? Veľakrát som pociťovala hnev na partnerove deti, že sa správajú určitým spôsobom. Ale keď som sa nad tým neskôr zamyslela, nahnevaná som bola vlastne na partnera, že tie situácie nevie zvládnuť. Možno som mu mohla viac pomôcť ten strach zvládnuť, ako mu vyčítať jeho slabosť.
- napadlo vás, o koľko jednoduchšie by bolo, keby k nám partnerove dieťa nechodilo? A následne sa dostavili obrovské výčitky svedomia - ako tak môžem premýšľať? Vykašlite sa na pocity viny. Dôležité je, ako sa k situácii postavíte.
- nemusíte všetko akceptovať a nechať deti vládnuť domácnosti. Naopak, kľudne si svoje hranice určiť a citlivo ich vyžadovať. Dôležité je porozumieť, prečo tú hranicu vyžadujem (ide mi o čistú podlahu alebo skôr o pocit rešpektu a autority?) a rozhodnúť sa, čo je naozaj pre mňa dôležité. Toto potom citlivo a ideálne bez emócií dodržiavať. Mne napríklad pomohla až práca na sebe v koučingu, aby som bola schopná pochopiť o čo mi ide a dokázať si hranice stanoviť a i vyžadovať.
Nie ste v tom sami – máte k dispozícii veľa odborníkov, ktorí tieto náročné situácie pomôžu zvládať vám, partnerovi a hlavne deťom.
Držím veľmi palce a ozvite sa, ak potrebujete.
P.S. nezabudnite sa pridať do komunity nevlastných rodičov, kde môžete získať cenné rady a skúsenosti TU
Obrazok: zdroj